Vysoká nad Uhom -na ceste dozrievania

12.05.2013 21:58

Vysoká nad Uhom (13. púť zrelosti: 26.- 28. 4.)

Miesto, kde sú nasmerované tisícky sandál či botasiek. Miesto prijatia. Miesto, kde mladý nájde nádej... kde mladí nájdu mladých, kde jeden nájde spoločenstvo. A to všetko vďaka jednému malému, no pritom tak dôležitému NIE v živote mladého človeka.

NIE, v správny čas a na správnom mieste. ÁNO v správny čas a na správnom mieste.

Naše ÁNO nabalilo batoh plný odhodlania ísť cez cele Slovensko „len preto“ aby oči videli, uši počuli, srdce sa potešilo, telo oddýchlo a načerpalo...

Naše ÁNO naplnilo jedno vlakové kupé. Naše ÁNO prežívalo spoločné strasti a formovalo spoločenstvo na 9 hodinovej ceste za dobrodružstvom.  Vlastne oprava...to dobrodružstvo už začalo pri nástupe do vlaku.

Ešte dnes mi v pravom vrecku batoha svietia pokrkvané lístočky spoločne vymýšľaných hier.

V kapse nosím ten istý ruženec, ktorý si pamätá odriekané ružence...za cestujúcich, za zomierajúcich, za to i ono...

Cesta hoc dlhá a únavná, o to srdečnejšie prijatie. Neskoré ubytovanie a potom už vytúžený odpočinok.

Sladké raňajky predchádza spoločná modlitba. Pohľady kontrolujú známe či menej známe tváre. Á, aj toho poznám, jéé, aj ty si tu? A toto sú moji priatelia... Akú máš skupinku?

Plní očakávania obsadzujeme stoličky. Čo je to dnes za tému?....a kto že je ten mladý kňaz čo bude hovoriť? Taký mladý a chce nám hovoriť o dozrievaní? Také ucho?

Stačí však pár sekúnd a je jasné, že pred nás si na stoličku sadla tá správna osoba. Ticho v telocvični dostatočne predznačuje že niekto tu správne udiera klinec po hlavičke.

Slzy od smiechu a potlesk jasne hodnotí...

Pár slov, pár minút, jedno ÁNO na začiatku ... prvé „oplatilo sa prísť“

Nasleduje práca v skupinkách. Nové mená, nové tváre, nový priatelia.......

Plnosť dopoludnia vytvára správne prázdno v žalúdkoch... guláš :)

A už je čas...ísť k tej, ktorej NIE to všetko „nechtiac“ spískalo. S ružencami v rukách a za zvuku gitary putujeme...nie ďaleko, len toľko, čo nám vystačí ruženec. Svätá omša v malom kostolíku ...spoločná modlitba pri hrobe Anky Kolesárovej a báseň Dievča pri soche dievčiny.......

Neďaleko stojí domček ... tam nás už čakajú...domček prijatia, lásky a radosti.

A návrat...nie, ešte to nekončí, ešte nie.

Po chutnej večery pokračujeme... sila svedectiev a ešte väčšia sila samotného Krista v oltárnej sviatosti... večer plný chvály, povzbudenia, požehnania, odpustenia...

A tým, čo ešte stále malú silu a chuť, patrí ďalšia ponuka...byť pri tom, čo nás prvý miluje aj v tichej adorácii na kolenách... až do rána.

Nedeľa, deň Pána, deň keď sa treba rozísť  a ísť, s batohom plným zážitkov, plným odvahy kráčať ďalej životom, plným túžob niečo zmeniť, niečo napohľad malé a nepatrné...svoje vlastné srdce...

Tak nám Pane žehnaj, tvoje požehnanie si odnášame po posledných radách, ďakovaniach  a lúčeniach... do našich rodín, spoločenstva, vzťahov...

Vlak nás už čaká, teší sa na ďalšie radostné rozhovory, na ruženec a mladých, ktorí sa dokážu pohodlne usadiť v spoločnom vlakovom kupé pôvodne počítanom na 6 osôb...

A tu spisujem naše postrehy:

Cez dialog s druhymi tiez dospievam.Dospelost je aj v tom,ze sa nespolieham len sam na seba,ale aj na druheho cloveka (Lucka)

...